Ja: „Kika, teraz si povedala nahlas presne to, čo sa mi odohráva v mysli už 5 rokov, ale je to strašne drahé, veľa vybavovačiek, zábezpeka, na to nemám...“
Takto to začalo. Sedeli sme v auguste 2010 na bratislavskej pláži, v ruke Mc Flurry a v hlave milión túlavých myšlienok. Po tom, čo sme ako zvyčajne rozobrali to, akí sú tí chlapi tu na Slovensku nemožní a aký debil je ten či onen a že takto si nikoho nenájdeme a vlastne ani nikoho nechceme, pretože všetci sú....blablabla a ďalšie nadávky adresované našim mládencom J, z Kiky vybehlo to, na čo ja tajne myslím už hooodne rokov – AUSTRÁLIA. Bol to silný spúšťač. Áno, asi si hovoríte, že ma to kravu mohlo napadnúť aj samú, ale ja som tento svoj veľký sen nechávala vo svojom vnútri, pretože z cien som šla odpadnúť a taktiež som sa niekedy cítila tak, že už som prešvihla svoj čas, že už na to nemám ani vek, je to ďaleko a ešte aj tie papierovačky... Radšej pôjdem do UK, ak vôbec. A k tomu som si našla job, ktorý som vždy chcela. Zistila som síce po polroku, že vysnívaná práca nie je taká vysnívaná a darmo môže človeka baviť, keď ju nemá zaplatenú a trávi v nej dni, noci.
S Kikou sme začali nasucho plánovať. Jej brácho tam bol s partnerkou, tak sme už vymýšľali, ako si zabeštelujeme cez nich ubytko, kam pôjdeme do agentúry atď. Skutek utek. To je záver. Takto sme totiž rozmýšľali pár mesiacov, raz za čas, keď sme sa stretli, ale vidíte. Nič z toho sa nestalo. Teda stalo, ale len tak napol J.
Komentáre